Balla: V mene otca

Vladimír Balla (1967) patrí k najlepším a najprekladanejším súčasným prozaikom na Slovensku. Jeho knihy sú plné sarkazmu a irónie, pretože autor nenachádza veľa dôvodov k optimizmu.

Román V mene otca (2011) zachytáva tri generácie jednej rodiny a ich vzťahy medzi sebou, k otcovstvu a synovstvu. Východiskom príbehu je predaj prapodivného domu, ktorý po najstaršom z generácií otcov ostal a rozprávačom je jeho syn a zároveň otec najmladšej generácie. Človek, ktorý sa stal rovnako nechcene synom ako otcom, s obyčajnou prácou v sklade, človek, ktorý si akosi nenašiel miesto ani vo svojej rodine, ani vo svojom meste, vlastne ani vo svojom vlastnom živote.

Trpký humor, veľa absurdít a otázky bez odpovedí priniesli Ballovi v r. 2012 cenu Anasoft litera za najlepší román.

[Vydal vydavateľstvo KK Bagala, 2011]

Úryvok z románu Balla: V mene otca

Syn sa mi ozval, že chce predať rodičovský dom. Polovica domu patrila ešte stále mne. Vlastne nie, bolo to inak: volala nejaká slečna, ktorá dom chcela kúpiť od môjho syna. Syn sa mi určite neozval. Ten by sa mi ani nepozdravil. Hovorím o mladšom. Starší je iný, no niekam sa odsťahoval a neostala po ňom ani adresa.
Aj ja som mal kedysi otca. Tuším bol lesníkom. Mal pridelený erárny voz a koňa. Raz ma vzal so sebou, v hlave mi dodnes znie svišťanie biča, krátky ostrý zvuk. Hrádza bola hrboľatá, nadhadzovalo nás, otec cmukal, tu i tam si odpľul, náhle ukázal na les pri rieke a povedal: „To všetko som vysadil sám.” Voz odbočil z hrádze, zhrkotal dolu na kraj lesa. Zoskočil som do trávy, odtiaľ som sa pozeral na otca. Nebol starý. Ja som sa vždy veľmi bál starnutia. A to som si ešte nevedel predstaviť, ako bude vyzerať jeho staroba: postupné odrezávanie nôh, cukrovka, nevládnosť. Moja mama ho potom už mala úplne v moci.